Demokratická strana nezabúda na vznik Československa a Martinskú deklaráciu

V českej i slovenskej spoločnosti vždy v októbri rezonuje výročie vzniku spoločného štátu Čechov, Slovákov a podkarpatských Rusínov. Naše národy si pred dvoma rokmi na rôznych úrovniach dôstojne pripomenuli vznik Československej republiky, ako najvýznamnejšej historickej udalosti dvadsiateho storočia.

Aj tento rok chceme zdôrazniť, že rok 1918 znamenal rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky. V udalostiach roku 1918 zohral kľúčovú úloh Martin. A demokratickí politici, ako Milan Hodža, Vavro Šrobár a ďalší. Práve v Martine bola dňa 30. októbra 1918 prijatá Martinská deklarácia, ktorou sa Martin a účastníci zhromaždenia prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Celková situácia na Slovensku bola po roku 1918 diametrálne odlišná od situácie v Čechách. Kým v Čechách sa v roku 1918 vlastne len nanovo potvrdila existujúca štátnosť, na Slovensku naša štátnosť vlastne len vznikla. Potvrdzujú to aj historické výskumy posledných rokov zamerané na výskumy osobností slovenskej politiky , . Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že v porovnaní s českými krajinami sa musela slovenská spoločnosť vyrovnávať s problémami, ktoré už česká spoločnosť nemusela riešiť. Situáciu po roku 1918 na Slovensku v roku 1924 popísal významný československý politik Ivan Dérer takto:

… V Čechách možno hovoriť v tomto zmysle o prevrate ako o poslednom dni veľkej odbojnej činnosti celého národa, ako o dokončení a korunovácii tohto národného diela. V Čechách možno v tomto zmysle hovoriť o jednom dni, ako o dni prevratu. Na Slovensku však nie. Na Slovensku bol prevrat nie dokončením nejakého veľkého diela odboja, na Slovensku sa prevrat vlastne 28. októbra [1918] len započal, na Slovensku prevrat trval nie jeden deň, ale dlhé mesiace a prevratová činnosť na Slovensku sa ešte konala, keď v Čechách ľudia už dávno zaradili udalosti 28. októbra do dejín národa a historické reminiscencie.

Dérer, 1924

Kým v Čechách už v relatívne stabilnej politickej, národnej a hospodárskej situácii štartoval normálny chod spoločnosti, na Slovensku bola situácia v prvých rokoch po vzniku republiky mimoriadne dramatická, turbulentná a nestála. Pomery sa ustaľovali len veľmi pomaly.

Celá slovenská spoločnosť sa len ťažko a pomaly spamätávala z vojnových útrap a chaosu. Časť obyvateľstva prijala vznik ČSR s nadšením, ako oslobodenie z tisícročnej uhorskej a maďarskej poroby a časť zasa s prudkým odporom a snahou o zotrvanie v Uhorsku. Udalosti boli poznačené národnými, národnostnými, konfesionálnymi a sociálnymi motívmi. Stále prebiehajú výskumy, ktorých cieľom je zisťovať, ako sa Slováci odpútavali od Uhorska a čo na druhej strane robilo Uhorsko, aby si Slovensko udržalo vo svojej sfére pôsobnosti.

Za novú republiku agitovali bývalí legionári, ktorí vytvárali v obciach Ligy slobody, tiež Slovenská tlačová kancelária. Na druhej strane ešte na Vianoce roku 1919 pôsobilo na Slovensku okolo 6000 maďarských agentov, ktorí šírilo dezinformácie, falošné peniaze a vyvolávali nevraživosť voči Čechom. Prvé roky boli poznačené tiež zápasom o teritoriálne ohraničenia územia Slovenska. Existovali ťažké problémy so zásobovaním potravinami, kurivom, petrolejom, obuvou, oblečením, surovinami, energiou pre priemysel. V dôsledku nedostatkov každého druhu sa objavila korupcia a úžerníctvo.

Slovensko sa k novému štátu prihlásilo v Martine dňa 30. októbra 1918 Martinskou deklaráciou. Slovenská národná rada, ako najvyššia reprezentantka štátnej zvrchovanosti mala síce veľkú morálnu autoritu, ale nemala na Slovensku prakticky žiadne materiálne a finančné prostriedky na presadzovanie politickej moci a nedisponovala žiadnym vojskom.

Všetka moc bola centralizovaná v Prahe a národno-emancipačné predstavy Slovenska sa v novom štáte nenapĺňali. Károlyiho maďarská vláda sa všemožne usilovala o udržanie Slovenska v maďarskom štáte a dokonca ponúkala Slovensku autonómiu. Medzi československou a maďarskou vládou prebiehal tvrdý politický, diplomatický a vojenský boj. Na Slovensku sa len pomaly presadzoval český politický model viacerých politických strán a vznik národných a československých politických strán (napríklad soc. demokrati, agrárnici). Stále prebiehala mierová konferencia. Čechoslovakisti bojujú s autonomistami. Nejasné sú otázky volebného systému. Na Slovensko vpadli vojská maďarských boľševikov, pretrvávali národnostné trenice, prebiehali rabovačky… až kým padla maďarská Károlyiho vláda a celé Slovensko a Podkarpatskú Rus obsadilo československé vojsko.

Napriek silným protestom v Maďarsku bola maďarským parlamentom 13. novembra 1920 ratifikovaná Trianonská mierová zmluva a 22. novembra 1920 ju ratifikoval senát československého Národného zhromaždenia a potom 28. januára 1921 poslanecká snemovňa. Až týmto aktom sa jasne vymedzili hranice Československa do podoby, ktorú majú aj dnes. Rok 1920 bol tak rokom konsolidácie Československej republiky, pokiaľ ide o teritoriálne vymedzenie v Európe a začiatok budovania príkladného európskeho demokratického štátu v strede Európy.

Nová štátna a národná identita sa však na Slovensku nevytvárala zo dňa na deň. Išlo o zložitý proces, ktorý napokon v mnohých ohľadom pokračuje aj v súčasnosti. V každom prípade však platí, že národné povedomie a formovanie vzťahu ľudí k štátu a štátnosti sa vytvára prostredníctvom výchovy a vzdelania.

Pre etablovanie inštitúcií verejného sektora mal pozitívny vplyv fakt, že po rozpustení uhorských stoličných a župných úradov boli potrební spoľahliví a lojálni zamestnanci štátnej a verejnej správy. Boli to českí úradníci, železničiari, učitelia, poštári, inžinieri, zamestnanci justície, žandári, colníci a i. ktorí sa stali nepostrádateľní pre verejnú a štátnu správu, nakoľko pred prevratom v uhorskej správe Slováci takmer nepôsobili.

profesor Dušan Katuščák
člen Demokratickej strany